Faux pas
Niekedy to nevyjde
Ja som teda šiel, samozrejme, že som o tom nemal ako vedieť. Reportáž bola zadaná týždeň dopredu, všetko som mal zaznačené, už len stačilo zobrať fotografa a ísť tam...O pol piatej mi prišla sms-ka s tým, že o piatej už mám byť na ceste a že fotograf nebude, že si to budem musieť nafotiť sám. S tým som problém nemal, aparát mám dobrý, fotí všetko. O piatej som na ceste už bol, ale na ceste k sebe domov. Došiel som a zistil, že aparát mám vybitý, tak som vybral baterku a dal ju nabíjať. A ešte ma napadlo...kebyže rozhovor...aha....Vytiahol som diktafón a ako som menil pásku, hlavou mi blyslo, že som baterky v tej veci nemenil viac ako rok... Nevadí, kúpim po ceste. Baterka do fotoaparátu sa nabila, strčil som ju späť do aparátu, hodil ho aj s diktafónom a telefónom do tašky a už som sa obliekal.
Vyšiel som na ulicu, uvidel som, ako mi pred nosom ujíždí bus a tak som sa za ním rozhodol neutekať, pretože som vedel, že by som ho stihol, ale šofér by mi určite zabuchol dvere pred nosom a ufujazdil, ako naposledy. Prišiel druhý a ja som už rátal sekundy. Na Hradčanskej som si povedal, že baterky jednoducho nebudú. Keď diktafón zdochne, tak budem písať tužkou, a na čo si potom pri písaní článku nespomeniem, nenapíšem. Prestúpil som do tramvaje a už som sa kymácal k svojmu cieľu. Tramvaj zastavila, vyskočil som a svižným krokom som plachtil k akadémii pomedzi činžovní domy Prahy 7.
Tak. A už som tu. To sú nejakí pošuci tuná. Za obrovskými dverami nebol okrem smradu takmer nikto, za rohom bolo zopár nájdených mladých umelcov a vedľa dvere, z ktorých vychádzal ten smrad a svetlo. Trochu som bol zmätený a tak som pristúpil k vrátnici a usmial sa na pani vrátničku. Hneď vedela, čo chcem a povedala mi, že o ničom nevie. „Bylo tady něco, ale to bylo včera.“ Mmm....aha...hmmm...jo. Pristúpila k nástenke, na ktorej bol papier a na ňom bolo napísané: „Přednáška se konala včera ve čtvrt na čtyři a ne dnes v šest. Prostě to někdo zvoral a ty ses tady sral ale úplně zbytečně. Jdi na drink a pak domů.“ Pani vrátničke som poprial pekný večer a vyšiel von cez obrovské dvere. Hmm....tak to je ňáký fopás....je to prostě v hajzlu. Tak som šiel na drink a domov. Večer som ležal v posteli a pýtal sa sám seba....kde sa to a kto to posral....kašlať na to. Zajtra je tiež deň. A lepší ako ten dnešný.
text: Matuš Gola
