Martina Růžičková
Silonky a cibulák
Performance nebere jako cílový bod, spíš jako předstupeň, který jí možná dovede někam dál. A čím tedy bude, až vyroste? Až vyroste, zemře.
Galerie
Jako dítě vymýšlela hry pro jednoho, hrála divadlo, co do kulturního rozhledu jí hodně ovlivnil její otec, který ve Veľkém Krtíši, kde vyrůstala, založil filmový klub. Od něj si poprvé půjčila diktafon, a později se začala natáčet – zajímalo jí, jak vypadá při různých činnostech. To vše jí dovedlo do ateliéru performance na FAVU, kde studuje v prvním ročníku. Díky přijetí do Brna se už nedostala na analytickou filozofii, kterou chtěla studovat původně.
Její největší fascinací je matematika. To, jak se při počítání pohrouží do vlastního světa, ze kterého jí často musí někdo probrat, i její přísně logický řád, kdy se dá něco pomocí premis přesně definovat, jasně vyložit. Oba principy používá ve svých performancích – od publika je odpoutaná, primárně se na něj nezaměřuje (i když jí interakce s ním nevadí, naopak). Pseudosvět, který vytváří, a sdělení, která přináší, se dají zároveň vyřešit jednoduchou rovnicí. Jde pouze o přístup – pokud k jejím pracím přistupujete s předsudky a tím, že to pro vás není, nikam se nedostanete. Stejně jako v matematice. Pamatovat si ji můžete z poslední Fřesh Fľesh showcase - její divoká performance byla rozhodně jedním z highlightů večera.
ROZHOVOR
Samota a sladké šílenství
Dá se vůbec něco jako performance studovat? Jak probíhá výuka u vás na škole?
Človek sa musí vyvíjať sám, musí si rozvrhnúť čas a rozvíjať sa z podnetov, ktoré ti často nedá pedagóg, ale spolužiaci v ateliéri, práve pri prezentácii rôznych prác. Neexistuje žiadna podstata performance, je to veľmi ťažký pojem, to je treba zažiť. Môžeš vidieť rôzne príklady z histórie, ale tú pravú polohu, do ktorej by sa ten človek mal dostať, aby pre neho bola pohodlná a dôveryhodná, tak to si musí prežiť sám, nie je možné sa nechať primárne ovplyvniť. Samozrejme máme aj teoretickú výuku, učí sa normálne teória a dejiny umenia, nejaká morfológia a také veci. Voliteľné sú i technologické predmety, napríklad na spracúvanie videa a podobne. Ale to je zase na človeku, ako si sám zorganizuje čas.Považuješ performance za jistou formu uměleckého aktivismu, nebo za autonomní umělecké dílo?
Samozrejme za samostatné umelecké dielo. Ale aj aktivizmus môže byť umeleckým vyjadrením, ja osobne s ním nepracujem. To je zase otázka čo je umenie, a to je podľa mňa dosť blbá otázka.Máš nějaké téma, kterému se věnuješ napříč tvorbou?
Mám takú hlavnú, z ktorej vychádzam, to je v podstate nejaká intimita, niečo nevypovedané, niečo, čo nemôžeš nikomu povedať, alebo osobné sny, ktoré sa v tých performanciách stávajú realitou. A druhou témou je kontakt s neživými predmetmi, ktorú sa teda snažím ukončiť, ale možno sa neukončí nikdy. Táto téma súvisí s hľadaním seba samej, na také hľadanie musíš byť úplne sama. To je napríklad video I Have a New Friend nebo Nutnosť jednať zdvorilo. Tam pracujem s tematikou akéhosi pikniku s neživými predmetmi, akousi opustenosťou až zúfalstvom a zmierovaním sa s tým a prechodom do takého toho sladkého šialenstva, kde sa tie veci stanú tvojimi priateľmi a môžeš im povedať všetko a ony ti to povedia tiež.Jak u tebe probíhá příprava performance? Máš něco jako scénář?
Podle mňa scénar k performance neexistuje, len nejaká predpríprava. Tá myšlienka, sen. Keď to tak vezmem, tak nad mojimi prvými vecami, ktoré som robila na príjmačky, som premýšľala 16 rokov. Vychrlíš zo seba myšlienku, od tej doby môže uplynúť deň, desať minút alebo pol roka a ty cítiš tú naliehavosť. U mňa ten čas mezi myšlienkou a realizáciou vyzerá tak, že sedím v kresle a premýšľam a nič nerobím a potom príde to krásne, tá akcia. A potom, to už záleží na výsledku tej akcie. Ja si nikdy nevytyčujem hranice, takže neviem, či mi to vyšlo podľa mojich predstáv. Môže sa stať, že to niečo nevyjde, ale to patrí k chodu performance, a preto si myslím, že každá performance vyjde.Je to sebestredné, keď máš pocit, že ti všetko vychádza. Niektorí ľudia ťa opľujú.Jak bys zpětně zhodnotila své vystoupení na Hranici?
Naplnilo účel toho, kvôli čomu som do toho išla, intenzívna a spontánna akcia. Šla som tam s tým, že budem v priebehu večera vnímať ducha akcie a priestoru, energiu večera a celého systému. Vyvíjalo se to až do doby, kedy som mala začať, pretože 30 minút je krátky čas a ja sa potrebujem koncentrovať omnoho dlhšie. Bola to paródia na celú tú akciu, bola tam chladná atmosféra a nebolo to vôbec rozprúdené. Dôležitú rolu v tom tiež hrali osoby moderátorky a mojej kamarátky, ktorým som dala ponuku na “účinkovanie” v mojej performance, iba Divná Slečinka mala predtým s niečím podobným skúsenosti. Niečo sa vo mne jednoducho zlomilo, zrazu sa rozpadli štruktúry periodizácie a opakovania, tá práca s neživými predmetmi bola celá hnusne očekávateľná. Takže som hodila čajník medzi ľudí a v tú chvíľu to začalo byť tým, čím to malo byť. Potom prišla na radu Divná Slečinka s Mišou, začali sme na seba plácať paštiku, ja som potom šla do publika a začala som divákom bozkávať nohy. Celé to bola taká záblesková vlna, už si to ani poriadne nepamätám, bolo to strašne krátke a zrazu to skončilo.Tvé předchozí performance byly celkem klidné, v čem se to “zvrtlo”?
Je to niečo iného, keď robíš čosi na video, ako keď to robíš naživo. Performance sa nerobí pre video, video sa robí pre performance. Vo videu dávam dôraz na koncept, tie práce sú náročnejšie na čistotu. Čerpala som z napätia, energie priestoru a večera. Celé mi to prišlo také hodnotacie, akože wow wow wow. Aj preto som po svojej performance šla ku stolu a chcela počuť niečí názor. Človek sa nedíva na to, čo bylo predtým, musíš robiť to, čo cítiš na mieste. V tom je pre mňa performance zvláštny intínmy moment, stelesnenie sna - a sny sú intímne veci. V istom zmysle hodnotenia vecí, ktoré robím, beriem ako hodnotenie svojich snov.
Čím se hodláš zabývat v nejbližší době?
Zaoberám sa grafickým konceptom : Morfológia sémantiky pravého uhla, a pripravujem natáčanie autobiografického filmu sama o sebe s názvom /Take it easy Suzi/, ktorý budem režírovať, hrať jedinú vystupujúcu postavu ktorou budem ja sama. Autobiografia samého seba zachycovaná niekým iným (kameramankou), ktorý sa so mnou vydá na cestu, osvetlím jej priebeh mnohých udalostí z môjho života, ktoré v danom momente smie vedieť len ona, točí to čo jej prikážem "zhora", s vedomosťou tajomstva a s vedomím mystifikácie. Lož na divákovi je len obkľukou k pravde, ktorá už raz bola prezradená, lož si ju nájde.Text: Nikola Stibůrková
